Zdravá pôda – zdravá rastlina

Základným stavebným materiálom záhradníka sú rastliny, z ktorých záhradu vystavia. Rastliny, na rozdiel od kameňa či tehál sú ale živé a pre zdravý rast a pekný vzhľad potrebujú správne podmienky pre svoj život. O to viac to platí v prírodnej záhrade, kde sa snažíme pestovať rastliny čo najprirodzenejšie, bez použitia umelých hnojív či postrekov. Tu sa stáva prvoradou podmienkou dobrá imunita rastlín, ktorú dosahujeme správnym výberom odrôd, kultivarov, správnou voľbou stanovišťa podľa nárokov rastlín na svetlo, vodu a živiny. Práve živiny bývajú najťažším orieškom aj pre skúsených záhradníkov.

Živiny v prirodzenej forme totiž prichádzajú do rastlín cez korene z pôdy a len  málokto z nás môže vyhlásiť, že vo svojej záhrade má skutočne kvalitnú pôdu. Je to najmä tým, že po výstavbe domu sa zemina z výkopov často len rozhrnie, pričom sa na povrch dostáva nekvalitná ťažká zem z hlbších vrstiev, ktorá prekryje pôvodnú ornicu.

Pôda nie je len zvetraná hornina, kúsky kamienkov a piesku. Pôda je zložitý komplex obsahujúci aj vodu, vzduch, rozložený biologický materiál a živé organizmy, väčšie (napr. krtkov, dážďovky, chrobáky) ale aj malé až mikroskopické, ktoré sú nenahraditeľnou súčasťou spolu so systémom húb, pretože práve oni zabezpečujú látkovú výmenu živín pre rastliny. Pri tom nie je dôležité len či tam tieto zložky sú, ale je veľmi dôležitý ich pomer.

Ako zistíme, či je naša pôda dostatočne dobrá?

Správna pôda nie je ani ťažká ani príliš piesčitá. Jednoduchý je guličkový test, kde do dlani zoberieme za hrsť zeminy (nie tesne po daždi, ani po dlhšom období sucha), pevne ju stláčame kým nevytvoríme ucelenú guličku. Pokiaľ sa gulička vytvoriť nedá alebo sa rozpadáva na drobné časti, pôda je príliš piesčitá.  Ak sa nám guličku podarí vytvoriť, ale zemina sa nám lepí na prsty a keď do guličky vtlačíme prst, táto sa rozpadne na ucelené kusy, pôda je ťažká, ílovitá. Gulička z kvalitnej hlinitej pôdy drží po kope, kým do nej nevtlačíme prsty. Potom sa rozsype na malé drobné guličky. Úrodnú (živú) pôdu pri privoňaní cítiť lesom, hubami, pretože obsahuje dostatok humusu. Kyslosť, prípadne zásaditosť pôdy môžeme rozlíšiť podľa pôvodnej vegetácie, ktorá v záhrade rástla. Kyslička, štiav naznačujú kyslú pôdnu reakciu, ďatelina plazivá zásaditú.

Pomôckou môže byť aj jednoduchý rozbor pôdy, kde do pohára od zaváraniny naberieme za lopatku pôdy, zalejeme vodou a dôkladne premiešame, aby sa zemina čo najviac rozpustila. V usadenom profile vidíme jednotlivé zložky: na spodok usadnú najťažšie častice, kamienky, štrk, na tom piesok, prach a íl.  Na vodnej hladine zostanú plávať organické zložky, zjednodušene humus. Ak je vrstva ílu príliš vysoká a na hladine skoro nič nepláva, môžeme povedať, že ide o ťažkú a len slabo úrodnú pôdu. Na druhej strane pôda z lesa by obsahovala veľa plávajúcich častíc v pomere k ostatným.

Pre úrodnosť pôdy a zdravie rastlín je nevyhnutné mať pôdu dostatočne zásobenú vodou, vzduchom, humusom, pričom v nej umožníme žiť organizmom, ktoré k zúrodňovanie prispievajú. Sú to hlavne mikroorganizmy a dážďovky. Tu je dôležité si uvedomiť rolu človeka pri formovaní pôdy. Neustálim obracaním a prekopávaním zeminy môžeme veľmi ľahko tieto organizmy mechanicky poškodiť, ale i narušiť ich pôvodné podmienky, pretože mnohé z nich sú svetloplaché a obrátenie zeminy pri rýľovaní ich z veľkej miery zabíja.

Ako sa však potom starať o pôdu, ktorú nechceme narúšať?

Nepatrím k zástancom radikálneho „Nekopať!“.

Sú prípady, kedy je mechanické prevzdušňovanie pôdy dôležité a to najmä pokiaľ máme ťažkú pôdu, ktorá je na dotyk chladná, mazľavá a vlhká. Toto je najčastejší problém, s ktorým sa stretávame. Túto pôdu môže počas niekoľkých rokov skvalitniť tzv. dvojitým rýľovaním, kde vrchnú vrstvu pôdy do 15 cm obraciame rýľom, spodnú vrstvu len prekyprujeme rýľovacími vidlami, pričom do pôdy súčasne môžeme zapracovávať kamennú múčku alebo piesok (najlepšie z dolomit. vápenca) a  kompost alebo vyzretý maštaľný hnoj. Pridávaním piesku alebo múčky upravíme zrnitosť pôdy, čo sa prejaví v harmonizácii pomeru vzduchu a vody v pôde. Voda bude mať možnosť ľahšie odtiecť, pôda sa prevzdušní a tým aj oteplí. To nám prinesie nové možnosti pestovania. Dolomit. alebo vápen. múčka súčasne upraví aj kyslé pH pôdy. Tento typ pôdy počas roka nenechávame odkrytý, rastliny nastieľame mulčom (slama, lístie, seno, kôra), aby sme zabraňovali rýchlemu zosychaniu pôdy a vytváraniu pôdneho prísušku. Pokiaľ nie je možné mulčovať k rastlinám organic. materiálom, pretože máte napr. slizniaky, môžete vyskúšať práve mulčovanie štrkom, pieskom, drevným popolom  a kompostom.  Pri veľmi ťažkých pôdach je možné na jeseň použiť aj plytkú orbu, pričom počas zimy na povrch pôdy pridávame organický materiál, popol a piesok a na jar tieto materiály zapracujeme rotavátorom. Oveľa lepšie ako orba je však využitie v období jesene až jari „zelené hnojenie“ jednoročnými rastlinami (facéliou, pohánkou ai.)., ktoré na jar do pôdy zapracujeme rotavátorom alebo rýľom pri dvojitom rýľovaní.

Ak máme to šťastie vlastniť záhradu s kvalitnou hlinitou pôdou, stále je dôležité dbať na to, aby sme ju svojím využívaním nezničili a neprispeli k jej degradácii. Najčastejším problémom je vodná a veterná erózia. Vodná erózia vzniká pri daždi najmä v záhradách so sklonitým terénom, keď pôda už neprijíma vodu, tá odteká po povrchu a unáša vrchnú najúrodnejšiu časť zeminy. Veterná erózia vzniká prevažne na otvorených rovinatých pozemkoch, pričom tiež dochádza k odnosu najúrodnejšej vrstvy pôdy.

V oboch prípadoch nám môžu veľmi pomôcť opatrenia, ktoré prinášajú aj ďalšie výhody a navzájom sa dopĺňajú.  veľkým pomocník a zároveň jednoduchou metódou je nastieľanie tzv. mulčovanie rastlín či už v okrasnej alebo úžitkovej záhrade. Nastieľame pôdu všade tam, kde by bola inak odkrytá. V okrasných záhradách sa používa na tento účel netkaná textília vizuálne prekrytá drvenou kôrou, pokiaľ však máte dostatok slamy, lístia, hoblín, štiepky, drte z drviča biolog. materiálu alebo trávy z koseného trávnika, môže týmito materiálmi kôru plne nahradiť. O to viac, že tieto materiály sú cenovo dostupné a sú vhodné aj pre úžitkové časti záhrady na rozdiel od kôry, ktoré pôdu okysľuje. V úžitkových záhradách sa často používa aj mulčovanie burinou, kde vytrhnutú burinu zbavenú zeminy nechávame v horúcich letných dňoch voľne ležať v medziriadkoch zeleniny. Pri nastieľaní drevín si dávame pozor, aby sme mulč nedávali až tesne ku kmienikom, čo by mohlo spôsobiť ich odhnívanie. vrstva mulča je závislá od materiálu, ale pohybuje sa v rozsahu od 5 – 10 cm.

Proti veternej erózii sa najviac osvedčilo zmena poveternostných pomerov, zmena mikroklímy záhrady vytvorením vetrolamom. Tieto sú budované z krov a stromov vysadením živých plotov, o ktorých budeme podrobnejšie hovoriť v ďalších číslach nášho časopisu.

Odkiaľ sú živiny?

Živiny sa v pôde nenachádzajú automaticky, ale sú produktom rozkladu organického materiálu. Pokiaľ z pôdy živiny rastliny len čerpajú a späť sa nevracajú, pôda sa môže vyčerpať a aj úrodná pôda sa stane mŕtvou.  Najznámejším spôsobom navracania živín do pôdy je kompostovanie. Kompostovať môžeme akýkoľvek biolog. materiál, či už z domácnosti alebo zo záhrady. Aj tá najmenšia záhrada by mala mať kompostér, kde zbierate nepotrebné časti rastlín, kuchynský odpad, lístie a pretvorenú hmotu vraciate v podobe kompostu späť na záhony. Kompostér je vhodné umiestniť tak, aby ste k nemu mali ľahký prístup aj v horšom počasí, mal by sa nachádzať v tieni na nespevnenom povrchu. pri správnom postupe sa nemusíte obávať zápachu ani potkanov. Správne postupy nájdete v akej- koľvek záhradkárskej publikácii.

Ďalším spôsobom je ponechanie pozberových zvyškov, buriny, zeleného hnojenia na mieste a ich zapracovanie do pôdy po čiastočnom prehnití. Už spomínané mulčovanie je tiež výhodné aj z hľadiska dodávania živín do pôdy, súčasne zabraňuje rastu burín, bráni odparovaniu vody a tvorbe prísušku.  Menej známym faktom je, že k stabilite záhrady a úrodnosti pôdy prispievajú najmä huby svojimi mykoríznymi vzťahmi s koreňmi rastlín, kde huby predspracuvávajú organické zvyšky, rozkladajú ich na základné častice, ktoré sú tak ľahšie prístupné pre koreňové vlásočnice. Tento zložitý systém stability sa dá v záhrade vytvoriť len čo najmenším zasahovaním.

Dôležitá je pritom úloha drevín, ktoré podporujú tento systém tým, že na svojom stanovišti zostávajú aj desiatky rokov. Z tohto hľadiska je veľmi dôležité mať v záhrade nielen vrstvu krov, ale aj niekoľko stromov, najmä pôvodné európske a ovocné stromy, ktoré majú s hubami obzvlášť dobré vzťahy. Preto v prírodných záhradách často využívame tzv. model lesnej záhrady alebo vytvárame ucelené trvalkové časti, kde i vrstva rastlín je zložená hlavne z trvaliek, čím znížime pracnosť pri údržbe záhrady a tiež objem zasahovania do pôdy, pretože tu pôdu nie je nevyhnutné každoročne opracovávať.

Dokonca aj v úžitkových častiach záhrady tieto poznatky môžeme zužitkovať a to vysadením samovýsevných letničiek a trvalých bylín (tymián, oregano, estragon, ligurček), liečivých rastlín (nechtík, harmanček, kostihoj), ochranných rastlín (aksamietnica, lupina, levanduľa) alebo vytrvalých zelenín (chren, trvalková cibuľa, pažítka, medvedí cesnak, rebarbora a iné). Tieto rastliny môžeme vysadiť priamo na záhony zelenín, na ich okraje alebo do medzipriestorov.

Pôda je jedno z najcennejších bohatstiev, ktoré človek má. Malá vrstva ornice sa tvorí aj niekoľko desiatok rokov a je to to, na čom stojí celý život na našej planéte. Ochrana pôdy je preto základným predpokladom pre zdravý vývoj rastlín a zdravé potraviny, krásnu záhradu a zdravý život človeka.